sv.McKillop - žena, ktorú exkomunikoval arcibiskup a pápež omilostil

08.08.2018

Sviatok: 8. august
* 15. január 1842 Fitzroy, Austrália
† 8. august 1909 Sydney, Austrália
Sv. Mária od Kríža

Svätá Mária od Kríža MacKillop sa narodila 15. januára 1842 v Austrálii, v oblasti, kde sa dnes rozprestiera Melbourne. Životné podmienky boli v prvej polovici 19. storočia ešte na desivo nízkom stupni rozvoja. Prevládala chudoba, osobitne v dedinských oblastiach, rozmáhala sa náboženská diskriminácia, situácia domorodých obyvateľov bola poľutovaniahodná, rozširovala sa nezamestnanosť a spojenie medzi oblasťami bolo mimoriadne sťažené. Cestovanie po dlhých trasách bolo iba pre tých zdatnejších a odvážnejších.

Mnohí z prvých osídlencov mali nízke vzdelanie a boli katolíkmi írskeho pôvodu, a teda diskriminovaní, či už pre svoj pôvod alebo kvôli ich náboženskému vierovyznaniu. Cirkev mala nedostatok kňazov pre službu obyvateľstvu, ktoré bolo roztrúsené v dedinských oblastiach a spravidla žilo v krajnej chudobe.

Mária bola prvou z ôsmich detí z rodiny škótskych prisťahovalcov Alexandra MacKillop a Flory MacDonald. Rodičia, vyznávajúci katolícke náboženstvo, viedli svoje deti k veľkej láske k viere. Rodina bola chudobná a otec často nezamestnaný, pretože sa zaujímal o politiku a obchodné záležitosti, a tak Mária musela už v mladosti pomáhať celej rodine. Najprv pracovala v papiernictve a potom ako učiteľka.

Mária pociťovala už v mladom veku, a to stále nástojčivejšie, povolanie k rehoľnému životu, no povinnosti voči rodine boli vtedy ešte veľmi silné. Keď pracovala ako učiteľka v Penole, stretla otca Juliana Tenisona Woodsa, ktorý bol farárom v rozľahlej oblasti situovanej na juhovýchode Austrálie. V tomto historickom období chýbali v Austrálii školy, zdravotnícka starostlivosť a akákoľvek forma sociálnej starostlivosti, obzvlášť pre biednych. Katolícki dedinčania, ktorí treli núdzu, sa nachádzali v mimoriadne nepriaznivej situácii. Máriin sen zabezpečiť bezplatné vzdelanie najchudobnejším deťom sa zhodoval s túžbou otca Woodsa. Práve on sa stal jej poradcom a duchovným vodcom. Spoločne plánovali vytvoriť kongregáciu sestier, ktorá bude pôsobiť tam, kde sa vyskytne jej potreba, osobitne v dedinských oblastiach. Sestry by žili v malých kláštoroch alebo v akýchkoľvek príbytkoch, čo by im poskytli chudobní. Bol to odvážny plán.

V januári 1866 sa plán rozbehol. Mária a jej spolusestry začali vyučovať v Penole na juhu Austrálie, v maštali, ktorú upravil jej brat. Z týchto skromných začiatkov a povzbudení jej poradcu, otca Woodsa, sa zrodila Kongregácia sestier sv. Jozefa od Najsvätejšieho Srdca. Na radu otca Woodsa sa Mária presťahovala do Adelaidy, ústredného mesta južnej Austrálie a 15. augusta 1867 Mária a jej spolusestry zložili sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Mária prijala meno "sestra Mária od Kríža".

K prvým sestrám sa pridávali ďalšie mladé ženy. Sestry veľmi rýchlo odpovedali na nevyhnutné potreby v dedinských oblastiach, kde zabezpečovali chudobným deťom, bez akéhokoľvek poplatku, základnú náuku z náboženstva a z ostatných predmetov, pretože ináč by nemali žiadne vzdelanie.

Veľmi skoro otvorila Mária svoje dobročinné srdce biednym a starým, ktorí boli ponechaní sami na seba a museli znášať údel tvrdej spoločnosti zbavenej akejkoľvek formy sociálnej starostlivosti. Už v roku 1869 pracovalo v školách, sirotincoch a v azylových domoch pre ženy približne 60 sestier.
Otec Woods a Mária počítali s tým, že sestry by mali byť podriadené vyššiemu predstavenému, aby sa slobodne mohli vybrať do ktorýchkoľvek miest v kolóniách poznačených chudobou. A tak postupom času bolo možné objaviť sestry aj v ďalších kolóniách a na Novom Zélande.

Zložitý sled okolností doviedol v roku 1871 biskupa z Adelaidy, ktorý bol kedysi jej priateľom a dobrodincom, k exkomunikácii Márii kvôli údajnej neposlušnosti. Mária napriek všetkému prijala udelenie exkomunikácie a odchod mnohých jej spolusestier s vnútornou vyrovnanosťou a pokojom. O šesť mesiacov neskôr, krátko pred smrťou, odvolal biskup svoje rozhodnutie. Mária sa vrátila k svojej práci a väčšina sestier, ktoré boli vyhnané, prišla späť do Inštitútu. Boli to temné dni.

Márii poradili, aby podstúpila cestu do Ríma a hľadala oporu u pápeža Pia IX. Systém autonómneho riadenia mal byť pre Inštitút zlomový, pretože by umožňoval posielať sestry tam, kde by sa vytvorila potreba a neohraničoval by ich činnosť na územie jednej diecézy.

Mária počas svojho pobytu v Ríme nedosiahla konečné schválenie pre svoj Inštitút, to nastalo až v roku 1888, no dostalo sa jej povzbudení z početných stretnutí, ktoré absolvovala, a to obzvlášť z troch stretnutí, ktoré mala s pápežom. Do Austrálie sa vrátila s podporou myšlienky autonómneho riadenia Inštitútu.

Po príchode do Austrálie nastali ďalšie problémy a Márii nariadili, aby opustila Adelaide a odišla do Sydney, kde bola v roku 1885 pozbavená postavenia generálnej matky. Až v roku 1899 si ju sestry mohli slobodne zvoliť za generálnu matku a toto poverenie jej zostalo až do smrti. Ona prijala tieto drastické zmeny a zachovala si rešpekt voči biskupom a kléru a povzbudzovala svoje spolusestry k nasledovaniu jej príkladu.

Vo svojom zápale pre chudobných nepoznala únavu. Jeden z jej obľúbených výrokov bol: ,,Vidieť potrebu a nič neurobiť, nikdy!" Úcta k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu, k Najsvätejšej sviatosti a k sv. Jozefovi ju pohýnali k láske voči Bohu a jeho ľudu. Priľnutie k Božej vôli ju robilo schopnou prijímať či už radosti, alebo aj ťažkosti, ktoré na ňu často doliehali. Raz napísala takto: ,,Božia vôľa je pre mňa ako vzácna kniha, ktorej čítanie ma nikdy neunaví."

Počas celého svojho života bola Mária zasahovaná mnohými chorobami. Tie ju často pripútali k lôžku pre silné a vyčerpávajúce bolesti hlavy. Svoje choroby využívala na to, aby sa ich prostredníctvom mohla stále viac priblížiť k Bohu. Vo veku 60 rokov, počas návštevy Nového Zélandu, dostala záchvat mŕtvice a ochrnula jej pravá strana tela. Naučila sa však písať ľavou rukou a naďalej zotrvávala v postavení generálnej predstavenej a navštívila rôzne kláštory v odľahlých oblastiach.

Okolo roku 1905 už bolo zrejmé, že jej zdravotný stav sa zhoršuje a v priebehu nasledujúcich rokov veľmi trpela. Svoje utrpenie však znášala hrdinsky, pričom si zachovala vyrovnaný a pozitívny postoj k životu hovoriac vždy o Božej vôli. Zdravie Márie výrazne upadlo v roku 1909 a 8. augusta toho istého roku jej život nakoniec pokojne vyhasol.

Posledné dni jej života boli plné smútku pre tých, ktorí sa okolo nej zomkli. Kardinál Moran krátko po jej úmrtí povedal: ,,Dnes som bol pri lôžku svätice... jej smrť prinesie mnoho požehnania." Tisíce sestier z kongregácie oplakávali jej smrť. Telesné ostatky boli prenesené do kaplnky materského domu, ktorý sa nachádza v oblasti na severe Sydney. Traja pápeži, Pavol VI., Ján Pavol II. a Benedikt XVI. sa modlili pri jej hrobe a ročne sa takto modlia tisíce pútnikov z celého sveta.

Poslednou spomienkou, ktorú na ňu majú spolusestry, je láskavosť. Nešlo o láskavosť, ktorá sa odrážala vo všetkých druhoch činností, za ktoré niesla zodpovednosť, ani o láskavosť osoby izolovanej a stiahnutej do úzadia, ale skôr o láskavosť, ktorú sv. Pavol opisuje vo svojom Prvom Liste Korinťanom: ,,Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží" (1 Kor 13, 4 - 7).

Pápež Benedikt XVI. počas svojej návštevy Austrálie v júli 2008 pri príležitosti Svetových dní mládeže, hovoriac o Márii MacKillop povedal: ,,Viem, že jej vytrvalosť v protivenstvách, jej apelovanie po spravodlivosti v prospech tých, s ktorými sa nespravodlivo zaobchádza a jej konkrétny príklad svätosti sa stali zdrojom inšpirácie pre všetkých Austrálčanov. Svätý Otec dodal, citujúc slová Márie Mackillop: Ver tomu, čo Boh šepká v tvojom srdci. Uver mu! Uver sile Ducha lásky!"

Mária bola taká ponorená do Božej prítomnosti, že dokázala zaujať správny postoj, aby mohla počúvať jeho šepot po celý svoj život.

Prevzaté z časopisu Liturgia 1/2011
Preklad z taliančiny: Michal Giertli